reklama

Nie je v živote samozrejmé , že môžeme chodiť ...

Pracovala som vyše dvadsať rokov s vynikajúcimi kolegami a architektmi ako projektantka v jednom bratislavskom projektovom ústave a bola som viac ako 8 hodín denne zohnutá nad rysovacou doskou, ktorá mala 2 metre. Projekty, ktoré sme v našom útulnom ateliéri na Jiráskovej (teraz Ventúrskej) a neskôr v ateliéri na Drieňovej robili boli veľké nielen na pauzáku, ale aj významom. Práca ma bavila, lebo bol z nej vždy reálny projekt, podľa ktorého sa realizovali myslím si, že aj na dnešnú dobu zaujímavé projekty ako budova rozhlasu, budovy pre vládu, poisťovne, hotely, administratívne budovy , bytové domy, športoviská a pod..

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Bolo bežné, že sme ťahali sviatky, soboty, nedele boli sme mladí a príliš zodpovední a na relax nám nezostávalo veľa času. Stále sme žili v zhone. Auto sme nemali a tak moja každodenná cesta viedla najprv z Petržalky s dcérkou do škôlky na Letnej lebo v Petržalke nemali miesto ( až neskôr sme si ho museli zaslúžiť brigádou v škôlke) a odtiaľ do centra do práce v nabitých autobusoch a električkách veľakrát na jednej nohe a natlačení ako sardinky.To isté sme opakovali samozrejme aj cestou späť. Doma sa začínala druhá smena - domácnosť. To ešte musím spomenúť našich milých rodičov, že vždy sme si našli na nich čas a navštívili ich..vzájomne si pomohli. Moja generácia určite vie o čom hovorím. Napriek tomu sa mi zdalo , že sa ľudia na seba viac usmievali a mali k sebe bližšie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dnes sa často stretávam s nespokojnosťou ľudí, stále sa na niečo sťažujú, hoci majú byty, domy, chaty , autá, dovolenky, slobodu... a to najdôležitejšie zdravie . Vytrácajú sa dobré medziľudské vzťahy. V paneláku sa akosi menej stretávame so susedmi, ľudia sa viac uzatvárajú do seba. Stále sa niekam náhlime, musíme to i ono ešte spraviť. Nikdy by ma nenapadlo , že nie je v živote samozrejmé, že môžeme ráno vstať z postele, chodiť, držať tanierik v ruke, písať,....

Až sa mi stalo... bolo to v  máji 2001. Bola som zamestnaná ako referentka v jednej štátnej inštitúcii, keď sa naša republika pripravovala na začlenenie do európskych štruktúr. Práce bolo veľa a stresu tiež - myslím, že by mi to bývalí kolegovia potvrdili. Jedno ráno som sa zobudila, trochu ma pobolieval chrbát (nepripúšťala som si to) a chystala sa ako vždy do práce. Vykonala som osobnú hygienu a za pár sekúnd nastúpili ukrutné bolesti v krížovej oblasti, kŕče do nôh, ľavá noha sa mi úplne skrútila a ostala som ležať na zemi a kričala, plakala od bolesti (trhali mi zub na živo a to je nič proti týmto bolestiam) a ...nikto doma. Nevládala som sa pohnúť ani k telefónu, ani k dverám ani, čo i len malý kúsok a pomaly som cítila , že mi končatina ochrnula až po pás. Bolo to niečo hrozné, bezmocnosť, bezradnosť... ležala som v bolestiach niekoľko hodín na zemi, až kým prišiel  manžel skôr domov zo skúšok a privolal sanitku. Jedna sekunda v mojom živote mi zmenila  celý život, napadlo ma, že keby som nemala nikoho, asi by som aj umrela na zemi.. Bohužiaľ je to reálne, naozaj sa nedá ani mm pohnúť - plaziť sa k dverám, zdvihnúť sa ku kľučke a privolať si  na pomoc aspoň susedov. V nemocnici mi oznámili, že moja diagnóza je hernia disku (pretrhnutie medzistavcovej platničky). Mala som zrazu veľa času, práca počkala.... a navyše išlo všetko aj bezo mňa...(všetci sme nahraditeľní...) Len ja som zrazu potrebovala pomoc lekárov, sestričiek, personálu nemocnice , rodiny a známych. Pri každom bežnom úkone, od umytia, toalety som bola odkázaná na druhých.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ležala som ochrnutá, necítila som si nohu...po týždni som sa dostala na CT( lebo nefungoval) a viezli ma ako mŕtvolu v plachte z postele (mala som ukrutné bolesti) na CT na Kramáre v rozheganej starej sanitke a plakala som cestou od bolesti. Prejsť sanitkou s pacientom cez naše hrboľaté cesty vám dá zabrať. Lekár mi z výsledkov povedal operovať sa to teraz nedá, malo sa hneď...Na neurológii som ležala pár týždňov, keď takto ležíte, máte more času sa zamýšľať nad životom, sebou, okolím a zrazu začínate mať iné hodnoty, nie že by ste ich predtým nemali, ale proste sú iné. Hovorila som si musíš to dokázať, musíš opäť chodiť a všetko ako predtým...mozog síce chcel, ale telo neposlúchalo príkazy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Uvedomujete si, ako dôležitý je pre Vás vzťah partnerský, rodinný(dcéra, zať), priateľský...Nebyť môjho manžela, ktorý ma denne navštevoval , umýval, ...pomáhal mi posadiť sa,  robiť prvé kroky  a mne to nešlo... Neviem , ako by som skončila. Padala som a noha mi nefungovala (niečo ako handrová bábika), takže začala som vozíkom, rehabilitáciami. Nič mi nepomáhalo. Jedného dňa sa ma môj manžel opýtal: A dokedy tu vlastne chceš takto ležať?! Plakala som a nerozumela, čo mi to vlastne hovorí?! Prečo, ma takto trápi, keď vidí, že sa mi nedarí. Neskôr som pochopila... 

Povedal, poď vyskúšame postavíš sa a ja Ťa, budem držať.... no nohy neposlúchali. Vravela som si každý deň - musíš to dokázať!! Lebo budeš iba na ťarchu všetkým....po troch týždňoch ma opäť postavili a postupne popri stene a za pomoci sestričiek a manžela som sa učila moje prvé kroky... Keď som to po čase ako-tak zvládla, prepustili ma do domáceho ošetrenia. Začala som  znovu s rehabilitáciami, manžel ma každý deň vozil na stredisko, lebo chodiť som bez pomoci nevedela. Až po niekoľkých mesiacoch som chodila pomaly peši z domu na stredisko.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hrozné niečo, nebola cestou ani lavička na oddych. Keď ste zdraví, takéto „drobnosti vás“ ani nenapadnú... Po tejto etape   som sa učila nastupovať do autobusu a preklínala vodičov MHD, keď zastavili na zastávke ďalej od nástupišťa, nie raz som ostala na schodoch, lebo krok sa mi nedal spraviť...alebo mi privreli nohu, prípadne nepočkali.... Takmer dva roky trvalo, kým som sama ako-tak chodila.

Chcem povedať, že napriek všetkému , čo nám život ťažké prináša, usmievajme sa viac na seba. Tešme sa viac zo života. Že ráno vstaneme, chodíme, umývame sa,...nie je samozrejmosť a kto si myslí, že sa mu také niečo, ako mne nikdy v živote nemôže stať je na omyle...

Vážim si ľudí okolo seba viac, ako predtým, tých, čo nás liečia - lekárov, sestričky i tých, čo nám utierajú v nemocnici..., upratovačky, priateľov, kolegov  známych, rodinu a hlavne môjho manžela, lebo bez neho by som bola na invalidnom dodnes. Som mu vďačná,  bol mi oporou a naučil ma znovu chodiť a vydržal to so mnou ... , napriek tomu, že mu často poviem prosím Ťa zdvihni mi zo zeme, odnes - dones mi to alebo ono, odvez ma, ... napriek tomu, že hoc vyzerám zdravo občas aj dnes  padnem na rovnej zemi.

Trochu ma mrzí, že nevládzem behať za mojimi nádhernými vnúčatami, ale oni mi od malička pomáhali a nosili vankúšiky na zem, aby ma nebolel chrbát, keď sa hrajeme. Moja rehabilitačná lekárka mi povedala , že nevie síce ako, ale podľa výsledkov som sa dostala do stavu v akom bývajú pacienti po operácii.

Odpoveď už teraz viem, je jednoduchá človek sa musí vyrovnať s problémami, nebrať si na seba viac ako vládze, musí mať vyrovnané vzťahy, rodinnú pohodu viac sa venovať sebe(cvičiť denne) a trochu pomôžu lekári, trochu lieky avšak väčšina je na vás a tým je vlastná sila vôle. Len tak sa to dá dokázať a žiť s tým. A keď sa ma ľudia pri stretnutí pýtajú: Ako sa máte? Odpoviem fajn, lebo môžem chodiť, .... a pre mňa to už nie je samozrejmé.

Andrea Čapčeková

Andrea Čapčeková

Bloger 
  • Počet článkov:  17
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som vydatá a mám jednu dcéru a dve krásne vnučky. Vo volebnom období 2006 -2010 som bola zvolená za poslankyňu do MZ MČ Bratislava - Petržalka, nie som členom žiadnej politickej strany. V roku 2009 sme s manželom a kolegami od športu založili občianske združenie „Združenie Športových Klubov Petržalky, o.z.“ www.zskp.sk Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu